Praktické informácie a FAQ / Zaujímavé odkazy

Vo vzťahu k zdraviu sú najlepšie preštudované všeobecné znečisťujúce látky, ktoré vznikajú spaľovaním pevných, tekutých a plynných palív, ako sú prachové častice, oxid siričitý, oxidy dusíka, oxid uhoľnatý, polycyklické aromatické uhľovodíky, kadmium, olovo a sekundárne znečisťujúce látky, ako sú ozón, oxid uhličitý, špecifické frakcie jemných prachových častíc, ktoré sa tvoria reakciami v atmosfére. Tieto znečisťujúce látky sú väčšinou rutinne monitorované a väčšina krajín má pre ich obsah v ovzduší legislatívne upravené limitné hodnoty z hľadiska ochrany zdravia ľudí.

Ďalšou skupinou znečisťujúcich látok sú špecifické znečisťujúce látky, ktorých vznik je viazaný na prítomnosť lokálnych špecifických zdrojov znečisťovania. Z hľadiska možných zdravotných účinkov ide o významnú skupinu s karcinogénnymi i nekarcinogénnymi účinkami, ktoré možno rozdeliť do štyroch základných skupín: toxické kovy – olovo, kadmium, ortuť, arzén; organické zlúčeniny – benzén, formaldehyd, vinylchlorid; rádioaktívne častice a plyny – napr. radón; vlákna – napr. azbest.

Z hľadiska akútnych zdravotných účinkov sa znečistené ovzdušie môže prejavovať dráždením očí, hrdla, dýchacích ciest, exacerbáciou astmy, zvýšenou spotrebou liekov a zvýšenou hospitalizovanosťou ľudí chorých na respiračné a srdcovocievne ochorenia. Dráždenie dýchacích ciest spôsobuje silnejšie prekrvenie slizníc horných dýchacích ciest a tým vytváranie priestoru na ich kolonizáciu baktériami a vírusmi a ich následné pomnožovanie a vznik infekčných ochorení, napr. chrípky. Z chronických účinkov, pri dlhodobej (viacročnej až celoživotnej) expozícii sa expozícia znečistenému ovzdušiu môže prejaviť zvýšenou úmrtnosťou na srdcovo-cievne a chronické respiračné ochorenia a skrátením strednej dĺžky života.

Rizikové sú zvýšené koncentrácie inhalovateľných prachových častíc, ktoré sa obvykle v ovzduší vyskytujú spolu s ďalšími znečisťujúcimi látkami, s oxidom siričitým, oxidmi dusíka, ale i s látkami s karcinogénnymi vlastnosťami – ťažkými kovmi, polycyklickými aromatickými uhľovodíkmi (ktorých najdôležitejším predstaviteľom je benzo(a)pyrén). Fungujú tiež ako nosiče týchto látok, ktoré sa takto dostávajú až do pľúcnych mechúrikov.

Zvýšené koncentrácie inhalovateľných prachových častíc (PM 10, PM 2,5) majú široké spektrum účinkov na srdcovo-cievne a respiračné systémy. Krátkodobá expozícia zvýšeným koncentráciám aerosolových častíc sa podieľa na náraste celkovej chorobnosti i úmrtnosti, najmä na ochorenia srdcovo-cievnej a dýchacej sústavy, na zvýšení počtu hospitalizovaných pre tieto ochorenia a zvýšení výskytu respiračných symptómov, ako je kašeľ a sťažené dýchanie, najmä u astmatikov. Dlhodobá expozícia zvýšeným koncentráciám má za následok vyššiu úmrtnosť na choroby srdcovo-cievnej a respiračnej sústavy a s tým súvisiace skrátenie strednej dĺžky života, zvýšenie chorobnosti na ochorenia respiračného systému, zvýšenie výskytu príznakov chronického zápalu priedušiek a zníženie pľúcnych funkcií u detí i dospelých. Závažné sú tiež poznatky o stúpajúcej alergizácii obyvateľstva.

Nikto nie je “imúnny“ k znečisteniu ovzdušia, predsa je však možné definovať citlivé skupiny populácie na základe veku, individuálnej citlivosti a stavu zdravia, u ktorých je riziko poškodenia zdravia zo znečistenia ovzdušia vyššie ako u bežnej populácie.

Sú to najmä: deti a mladiství; starí ľudia; ľudia chronicky chorí na ochorenia dýchacieho alebo srdcovocievneho systému; ľudia trpiaci astmou a alergiami; ľudia trpiaci kyslíkovou depriváciou, s redukovanou kapacitou krvného riečišťa pre prenos kyslíka; ľudia pracujúci a cvičiaci vonku.

  • Deti trávia viac času vonku, pričom sú väčšinou fyzicky aktívne pri hrách a športe. Tieto aktivity sú spojené so zvýšenou ventiláciou. Inhalujú väčší objem vzduchu na jednotku telesnej hmotnosti, čoho dôsledkom je príjem vyššej dávky škodliviny na jednotku telesnej hmotnosti. Dýchacie cesty sa vyvíjajú až do skorej mladosti, majú užší priesvit dýchacích ciest. Detský imunitný systém sa vyvíja a vývoj je väčšinou ukončený až v dospelosti.
  • Starí ľudia sú menej odolní voči infekciám dýchacích ciest, častejšie trpia chrípkovými ochoreniami i zápalmi dýchacích ciest, častejšie trpia chronickými ochoreniami dýchacieho alebo srdcovo-cievneho systému. Prirodzeným javom starnutia je aj pokles pľúcnych funkcií, čo prispieva k zníženiu samočistiacej schopnosti pľúc a znižuje ventiláciu.
  • Ľudia chronicky chorí na ochorenia dýchacieho alebo srdcovocievneho systému – tieto ochorenia môžu byť zhoršované dráždením pri vdychovaní znečisťujúcich látok a znížením okysličovania.
  • Ľudia trpiaci astmou a alergiami – Viaceré znečisťujúce látky v ovzduší (prachové častice, oxidy dusíka, oxid siričitý, ozón) sú zvýšeným rizikom pre ľudí trpiacich astmou i ďalšími inhalačnými alergickými ochoreniami. Dýchacie cesty ľudí ktorí trpia astmou sú hyperaktívne a priedušky sú chronicky zapálené, a reagujú rýchlou spastickou fázou bronchiálnej astmy po provokácii špecifickým alebo nešpecifickým podnetom, tzv. spúšťačom. Osobitným problémom pre ľudí ktorí trpia astmou je výskyt SO2 v ovzduší, kde už i veľmi krátka expozícia môže vyvolať exacerbáciu astmy.
  • Ľudia trpiaci kyslíkovou depriváciou – oxid uhoľnatý vdychovaný so vzduchom sa viaže na krvné farbivo hemoglobín za vzniku karboxyhemoglobínu, čím sa znižuje transport kyslíka krvou a tým okysličenie telesných tkanív. Tento stav je vysokým rizikom pre ľudí s ochoreniami srdca a ciev, s chronickými krvnými anémiami, s chronickými ochoreniami dýchacích ciest (najmä chronickou obštrukčnou chorobou pľúc a emfyzémom), pretože už primárne majú zníženú kapacitu okysličovania tkanív.
  • Ľudia pracujúci a cvičiaci vonku- pri fyzickej práci a cvičení sa zrýchľuje činnosť srdca, prehlbuje sa dýchanie a zvyšuje sa dychová frekvencia, čím dochádza k vdychovaniu väčšieho množstva znečisťujúcich látok. Pri fyzickej práci a cvičení ľudia dýchajú prevažne ústami, čím je vyradený prirodzený nazálny filter.
    Pri cvičení v mestách, v ich blízkosti a na rušných komunikáciách (beh, cyklistika), sú pravdepodobne najväčšie skupiny ľudí exponované ozónu.

Častice sú odstraňované viacerými mechanizmami špecifickými pre konkrétnu oblasť dýchacieho systému v ktorej sa usadzujú. Horný respiračný trakt je tvorený nosom, ústami, hltanom a hrtanom. Častice väčšie ako 10 µm aerodynamického priemeru sa usadzujú v nose a ústach, pričom nos je účinnejší filter ako ústa. Pri zvýšenej fyzickej aktivite pri cvičení alebo práci prevažuje dýchanie ústami. Tiež pri nízkej fyzickej aktivite, pri pokojnom dýchaní môže prevažovať dýchanie cez ústa, zvlášť keď ľudia hovoria.

Ďalšia dôležitá funkcia horného respiračného traktu popri tom, že funguje ako filter inhalovaných častíc je zahrievanie a zvlhčovanie vzduchu. Už v priestore za hrtanovou záklopkou relatívna vlhkosť počas inspirácie dosahuje 98 – 99 % pri dýchaní nosom a okolo 90 % pri dýchaní ústami. Častice z rozpustných materiálov prijímajú vodu a zväčšujú sa hygroskopickým rastom. Diameter častíc môže takto narásť niekoľko krát a rast je rýchlejší ak relatívna vlhkosť narastie na úroveň 99 až 100 %. Zväčšenie objemu častíc má význam pri účinnosti samočistiacich dejov v dýchacích cestách .

Častice usadené v bronchoch a dýchacích cestách s riasinkovým epitelom sú zachytávané vo vrstve mukózy pokrývajúcej povrch dýchacích ciest. Mukociliárnym transportom sú unášané do trachey a vykašliavané von z dýchacích cien. Častice usadené vo väčších dýchacích cestách (bronchy) s riasinkovým epitelom sú u zdravých ľudí odstraňované pomerne rýchlo, 90 % do prvých 6 hodín, ostávajúcich 10 % medzi 6–timi a 24 hod. V menších dýchacích cestách (bronchioli) s riasinkovým epitelom sa väčšina prachových frakcií zdrží viac ako 24 hodín a odstraňuje sa s polčasom desiatok dní. Častice usadené hlbšie v oblasti bez riasinkového epitelu a v alveoloch sú odstraňované pomalšie, s polčasom odstraňovania 5 rokov pre väčšinu častíc. Sú pohlcované pľúcnymi makrofágmi a transponované pomaly do mukociliárneho transferu alebo regionálnych lymfatických uzlín.

K ochrane vlastného zdravia pred vplyvom znečisťujúcich látok z ovzdušia môžeme prispieť aj vlastným správaním a vyvarovaním sa aktivít ktoré prispievajú k znečisťovaniu ovzdušia, najmä nezakladať otvorené ohne, nevykonávať činnosti spojené s ďalším uvoľňovaním znečisťujúcich látok (natieranie, farbenie, lepenie, brúsenie, prášenie, fajčenie), nespaľovať v peciach odpad, obmedziť jazdu autom. Snažte sa čo najmenej času tráviť vonku pri práci, prechádzkach, športe, športujte radšej vo vnútri. Nesušte odevy vonku, vnútorné priestory upratuje navlhko, obmedzte vetranie.

K ochrane vlastného zdravia môžete prispieť aj zdravým životným štýlom – nefajčite, zvyšujte svoju odolnosť otužovaním, dbajte na dostatočný telesný pohyb, dodržiavajte dostatočnú dĺžku spánku, venujte pozornosť zdravej výžive, s dostatkom vlákniny, vitamínov a stopových prvkov, vyvarujte sa stresových situácií.

Sledovanie kvality ovzdušia vnútorných priestorov „Indoor Air Quality“ budov nevýrobného charakteru orgánmi verejného zdravotníctva vychádza z poznania vplyvu kvality vnútorného ovzdušia na zdravie obyvateľov a zohľadnenia doby pobytu vo vnútorných priestoroch. Vo vnútorných priestoroch budov (obytné priestory, občianske budovy, zariadenia pre deti a mládež a iné priestory nevýrobného charakteru) prežije človek nášho zemepisného pásma viac ako 80 % svojho času, pričom vo vnútornom prostredí sa nachádza značný počet zdrojov znečistenia ovzdušia – stavebný materiál, nábytok a vybavenie, kúrenie, ventilácia, klimatizácia, údržba prostredia a aktivity obyvateľov, fajčenie, domáce zvieratá.

Požiadavky na ochranu zdravia ľudí vo vnútorných priestoroch a limitné hodnoty znečisťujúcich látok vo vnútornom prostredí budov nevýrobného charakteru upravuje vyhláška MZ SR č. 259/2008 Z. z. o podrobnostiach o požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia.

Vyhláška MZ SR č. 259/2008 Z. z. upravuje:

  • Limitné hodnoty chemických látok a tuhých častíc vo vnútornom ovzduší budov (oxid uhoľnatý; tuhé častice PM 10; oxid dusičitý; ozón; oxid siričitý; formaldehyd; amoniak; toluén; xylény; styrén; tetrachlóretylén; sirouhlík; sirovodík; azbestové vlákna; naftalén),
  • Limitné hodnoty mikrobiologických ukazovateľov kvality vnútorného ovzdušia (celkový počet mikroorganizmov; plesne; patogénne mikroorganizmy; legionely),
  • Limitné hodnoty alergénov roztočov (roztoče).
     

    Povinnosť dodržiavania požiadaviek na kvalitu vnútorného ovzdušia budov určených pre verejnosť upravuje zákon č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého: Fyzická osoba – podnikateľ a právnická osoba, ktoré prevádzkujú budovu určenú pre verejnosť sú povinné zabezpečiť kvalitu vnútorného ovzdušia budov tak, aby nepredstavovalo riziko v dôsledku prítomnosti fyzikálnych, chemických, biologických a iných zdraviu škodlivých faktorov a nebolo organolepticky zmenené.

Za poplatok je možné si dať skontrolovať vnútorné prostredie v byte. Tieto kontroly vykonávajú miestne príslušné regionálne úrady verejného zdravotníctva aj Úrad verejného zdravotníctva SR v súlade s vyhláškou MZ SR č. 259/2008 Z. z. o podrobnostiach o požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia v znení neskorších predpisov.

Aké ukazovatele meriame vo vnútornom ovzduší?

  • Chemické ukazovatele (formaldehyd, VOC, NO2, CO, CO2, radón, PAU, ozón, prachové
    častice - PM2,5 a PM10 atď.)
  • Biologické ukazovatele (napr. alergény, plesne a baktérie v prachu)
  • Fyzikálne ukazovatele (napr. teplota, relatívna vlhkosť)

Aby sa predchádzalo znečisteniu vnútorného prostredia je potrebné sa pozrieť na parametre vnútorného prostredia ako sú napr. tepelno-vlhkostná mikroklíma, vetranie a vykurovanie, osvetlenie, preslnenie a na iné druhy optického žiarenia.

Medzi účinné opatrenia patrí:

  • Dodržiavať optimálnu vlhkosť v byte 40 – 50%.
  • Vetrať. Ak nie sme po celý deň doma, vetráme ráno a večer. Ak sme celý deň doma, treba byt 3 až 4 razy za deň vyvetrať, aby sa vlhkosť dostala von. Vetranie je zvlášť dôležité ak máme nepriedušné okná. Najúčinnejší je prievan (otvoríme okno a dvere na 1 až 5 minút), príp. vetranie nárazové (otvoríme okno na 5 až 10 minút).
  • Zabezpečiť kvalitne umiestnený prah pri vchodových dverách, aby nedochádzalo pri vetraní k nánosu prachových častíc zo schodišťa
  • Neprehrievať byt počas vykurovacej sezóny. Keď máme klímu, pravidelne ju čistiť a dezinfikovať, nielen vnútorné zariadenie, ale aj zariadenie umiestnené vo vonkajšom prostredí.
  • Je dôležité dodržiavať čistotu v byte. Utierať prach v pravidelných intervaloch, umiestniť nábytok tak, aby bolo ľahko dostupné čistiť všetky miesta okolo neho.
  • Skontrolovať si, či máme správne osvetlený byt.

Alergie na roztoče sú najčastejšími inhalačnými alergiami z domáceho bytového prachu. Alergénmi roztočov sú tráviace enzýmy obsiahnuté v ich výlučkoch, uvolňované sú aj z mŕtvych tiel roztočov. Sú silne hygroskopické a vo vlhkom prostredí difundujú z výlučkov, prilepia sa na prachové častice a s nimi sú vdychované. Výlučky roztočov si alergenicitu udržiavajú až jeden rok. U citlivých ľudí s alegickou hypersenzitivitou môžu vyvolať alergickú nádchu, chronické zápaly dýchacích ciest, prieduškovú astmu, dermatitídu, zápaly spojoviek. V epidemiologických štúdiách bolo opakovane preukázané, že alergia na roztoče bytového prachu je najčastejšou príčinou vzniku alergickej astmy.
Roztoče pre svoj rast vyžadujú teplé, vlhké a tmavé prostredie: teplotu 18 – 25 ˚C; vlhkosť 50 – 80 %, optimum 75 %, pod 50 % hynú; rovnako hynú na slnku. Nežijú na koži človeka, len sa živia olúpanými šupinkami kože človeka a zvierat ( z povrchu tela človeka sa olupuje 1 g šupiniek denne).

Z dôvodu vyhovujúcich podmienok pre rast roztočov sú ich najdôležitejším rezervoárom spálne, konkrétne postele (matrace, vankúše, periny, paplóny), pre vyhovujúca vlhkosť, teplotu a dostatočný zdroj výživy súvisiaci s dĺžkou pobytu človeka v nich. Ďalšími rezervoármi sú záclony, koberce, látkové hračky a domáce zvieratá. V 1g prachu z postele je 100 násobne väčší počet roztočov ako v kobercoch.

Minimalizovanie výskytu alergénov roztočov v bytovom prachu je nevyhnutné nielen ako preventívne opatrenie vzniku alergických reakcií u ľudí s alergickou hypersenzitivitou, ale je potrebné aj v bežných domácnostiach, v zariadeniach pre deti a mládež, v ubytovacích zariadeniach, v zariadeniach sociálnych služieb a pod.

Medzi základné opatrenia na zníženie výskytu roztočov vo vnútorných priestoroch patria:

  • zníženie vlhkosti menej ako 50 % (najdôležitejšie),
  • vetranie niekoľkokrát denne,
  • teplota menej ako 20 ˚C (spálňa 18 ˚C)
  • používanie bavlnených ochranných obalov na matrace so zipsom, pravidelné pranie obalov
  • nepoužívať páperové periny a vankúše,
  • posteľnú bielizeň prať minimálne 1x 14 dní pri teplote 60 ˚C, vopred namáčať, resp. použiť dlhší prací program,
  • lôžkoviny denne vetrať,
  • obmedzenie kobercovej plochy, odstránenie kobercov „od steny k stene“, vysávanie kobercov minimálne 1x týždenne (HEPA filter), optimálne podlahové krytiny (parkety, dlažba, linoleum),
  • minimalizovanie závesov, záclon (možno nahradiť umývateľnými roletami a žalúziami) a čalúneného nábytku
  • odstraňovanie prachu z povrchov na vlhko, nezametať,
  • „látkové hračky“ minimalizovať (tie ktoré sa nedaj prať, dať do mrazničky v plastovom obale na 24 h, potom opláchnuť v studenej vode pre odstránenie zvyškov tiel roztočov),
  • minimalizovanie množstva vecí na policiach, ukladanie oblečenia v skriniach, resp. uzatvárateľných vzdušných obaloch,
  • odstránenie domácich zvierat.

    Vzdušné filtre nie sú účinné, pretože roztoče sú relatívne ťažšou zložkou bytového prachu s tendenciou usadzovať sa na zemi a povrchoch. 

Ako človek reaguje na klimatizáciu, to závisí od vnímavosti jedinca, od celkovej odolnosti organizmu a stavu imunitného systému. Ľudia, ktorí pracujú v klimatizovaných budovách, trpia 2,5-krát častejšie chorobami respiračného traktu v porovnaní s tými, ktorí sa zdržiavajú v prirodzene vetraných budovách. Dôležité je nielen dôkladné čistenie celého klimatizačného systému, ale aj nastavenie smerovania prúdenia vzduchu. Medzi najčastejšie sa vyskytujúce ochorenia patria bolesti hlavy, hrdla, nachladnutie, oslabenie organizmu, porucha imunity. Pri dlhodobejšom používaní klimatizácie máme príznaky, ako keď na nás ide choroba teda, pociťujeme únavu, malátnosť. Je to reakcia na neprirodzené zmeny teploty prostredia. Príliš nízka teplota v interiéri môže pre ľudí prinášať pocit osvieženia, ale prechod do vonkajšieho horúceho prostredia znamenať riziko pre ich zdravie. Chladný cirkulujúci vzduch môže vyvolávať rôzne dýchacie problémy, nachladnutie, angínové bolesti v krku, pocit upchatého nosa, bolesti dutín, bolesť hlavy, astmu, bolesti chrbtice. Pri nesprávnom nasmerovaní chladného prúdu vzduchu do tváre dochádza k vysušovaniu kože, očí, zápalom očí, uší, nosných dutín.

Aby klimatizácia neškodila, treba ju efektívne používať. Aj pri vonkajších vysokých teplotách netreba miestnosť premeniť na chladničku, vzduch by sa mal ochladiť na potrebnú mieru. Klimatizácia by sa nemala používať počas dňa viac ako 4 hodiny denne a osoby, ktoré trpia chronickými ochoreniami by mali túto dobu ešte skrátiť, prípadne sa vyhnúť jej používaniu. Optimálne je zapínať klimatizáciu na jedno- až dvojhodinové bloky. Tento čas stačí na to, aby sa vzduch upravil. Pri nastavení klimatizácie treba dbať na to, aby boli splnené požiadavky na mikroklímu vnútorného prostredia, teda aby v danom priestore bola správna teplota, vlhkosť vzduchu, rýchlosť prúdenia vzduchu. Pri umiestnení klimatizačnej jednotky treba dbať na to, aby prúd vzduchu nesmeroval priamo na človeka, ale aby bol rovnomerne rozložený v priestore. Pri používaní klimatizácie, aby nedochádzalo k vzniku zdravotných problémov, je potrebné neustále sa o uvedené zariadenia starať a udržiavať ich v čistote. Klimatizačnú jednotku treba pravidelne kontrolovať a starať sa o pravidelné čistenie a výmenu filtrov (na základe pokynov výrobcov). Pri nedostatočnej údržbe sa prístroje na úpravu vzduchu môžu stať zdrojom mikrobiálneho znečistenia - semenišťom plesní a baktérií. Mikroorganizmy sa môžu kumulovať v potrubí vzduchotechniky, na filtroch čistiacich zariadení, v nádržkách zvlhčovačov a pri vhodných podmienkach sa môžu aj rozmnožovať.

Ako človek reaguje na klimatizáciu, to závisí od vnímavosti jedinca, od celkovej odolnosti organizmu a stavu imunitného systému, od jeho zdravotného stavu, pretože ak prostredníctvom klimatizácie udržujeme v interiéri konštantnú teplotu bez ohľadu na vonkajšiu teplotu, môže predovšetkým v horúcich dňoch dôjsť k rôznym zdravotným problémom. Opatrnosť je namieste pri starších osobách, osobách s oslabeným imunitným systémom, osobách trpiacich rôznymi chronickými neinfekčnými ochoreniami, napríklad kardiovaskulárnymi a u malých detí. Detský jedinec patrí do skupiny citlivých jedincov, pretože organizmus dieťaťa sa vyvíja, dotvára sa najmä jeho termoregulačný mechanizmus a imunitný systém, a tak je vnímavejší na teplotné zmeny, ktoré spôsobuje používanie klimatizácie. Je pravda, že prílišnými teplotami trpia aj deti a v horúcich dňoch tiež radšej vyhľadávajú chladnejšie priestory, ale pri používaní klimatizácie najmä pri deťoch treba sa držať hesla, že menej je niekedy viac a používať ju s rozumom.

Aby nám klimatizácia neškodila, ale naopak bola na osoh musí byť nastavená tak, aby rozdiel teplôt medzi vonkajším a vnútorným prostredím nebol vyšší ako 5 maximálne 7 stupňov Celzia. Je to najmä z toho dôvodu, že pri prechode z prostredia kde je chladno do horúceho prostredia môže dôjsť k tzv. teplotnému šoku, ktorý môže viesť až k celkovému oslabeniu organizmu. Na to, aby si telo zvyklo na vysokú teplotu ovzdušia je potrebný istý čas na prispôsobenie sa, nastavenie a spustenie termoregulácie. Termoregulačné procesy súvisia s vekom - sú menej účinné u starých ľudí a u malých detí, ďalej so symptomatickou, alebo asymptomatickou kardiovaskulárnou chorobou, pravidelným užívaním liekov, celkovým zdravotným stavom jedinca, stavom výživy, pravidelným pohybovým režimom a otužovaním. Prudké zmeny teploty pôsobia negatívne na zdravie najmä u týchto skupín obyvateľstva. Organizmus sa snaží pri prechodoch do teplotne odlišného prostredia prispôsobiť pomocou vysokého výkonu termoregulačných mechanizmov. Ak tieto zmeny trvajú dlhšiu dobu a ak sú veľmi časté, organizmus sa zbytočne vysiľuje. Najhoršie je, že negatívne účinky sa neprejavia hneď na zdraví, ale až po dlhšom čase.

Klimatizácia vždy vyžaduje aklimatizáciu, preto sa odporúča pri prechode z vychladenej miestnosti do teplého vonkajšieho prostredia chvíľu zotrvať v neklimatizovanom priestore napr. chodbe a až potom ísť von. Šok po opustení budovy sa zmiernime aj tým, ak sa pred odchodom von napijeme, nie príliš chladného nápoja, najlepšie nechladenej minerálky. Znova treba však zdôrazniť, že osoby zdravé, s pravidelným pohybovým režimom a otužilé sa dokážu rýchlejšie adaptovať, než osoby oslabené, chronicky choré.

Požiadavky na teplotu vzduchu a relatívnu vlhkosť sú upravené v legislatíve na ochranu verejného zdravia vo vyhláške MZ SR č. 259/2008 Z. z. o podrobnostiach o požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia. Optimálne a prípustné podmienky tepelno-vlhkostnej mikroklímy sa určujú v závislosti od oblečenia ľudí, od celkovej tepelnej produkcie ich organizmu podľa vykonávaných činností zaradených do tzv. tried činností. Pokiaľ sa jedná o činnosti ako pokojné ležanie, sedenie, odpočinok (teda činnosti, ktoré sú zaradené podľa citovanej vyhlášky do triedy činnosti „0“), tak v chladnom období roka je optimálna teplota 22 – 26 °C a prípustná teplota 20 – 27 °C, v teplom období roka je optimálna teplota 25 – 28 °C a prípustná teplota 20 – 29 °C. V kúpeľni je odporúčaná teplota 22 - 24°C, v spálni všeobecne platí, že je lepšie keď teplota je nižšia, okolo 15 - 18°C, čo je vhodné pre regeneráciu organizmu. Urýchlia sa procesy v tele a zároveň sa posilňuje imunitný systém. Množstvo štúdií sa prikláňa k 18°C, čo je najlepšia teplota pre kvalitný a ničím nerušený spánok.

V legislatíve na ochranu verejného zdravia, teda vo vyhláške, nie sú uvedené teploty pre jednotlivé typy miestností obytného domu. Podľa legislatívy prípustná relatívna vlhkosť vzduchu by mala byť 30 až 70%. Nízka vlhkosť pod 40% vedie k vysušovaniu slizníc dýchacích ciest, vyvoláva dráždenie na kašeľ, choroby dýchacích ciest najmä u detí, popraskané pery, vysychanie kože, škrabanie v krku, narušenie slizníc nosa, zníženie celkovej imunity, opuch nosa. Vlhkosť najmenej 50% redukuje výskyt chrípkových vírusov. Vysoká vlhkosť nad 70% vyvoláva pocit dusna, vzniká možnosť vzniku a šírenia plesní a množenie roztočov.

Optimálna relatívna vlhkosť by sa mala pohybovať v rozmedzí 40 – 60 %. Svetelné žiarenie významne ovplyvňuje život na Zemi, umožňuje videnie, ovplyvňuje fyziologické funkcie organizmov. Denné svetlo má pozitívny vplyv na zdravie a pohodu človeka, nepôsobí len na zrakové funkcie, ale i na základné životné procesy organizmu a ovplyvňuje aj psychické funkcie človeka. Svetlo reguluje ľudskú fyziológiu, správanie a cyklus spánku-bdenia priamou stimuláciou receptorov v mozgu. Keďže ľudia trávia väčšinu času v interiéroch, svetlo vo vnútorných priestoroch by malo byť navrhnuté tak, aby pozitívne ovplyvňovalo fyziologické funkcie organizmu.

Z hľadiska ochrany zdravia ide najmä o tieto základné požiadavky: dostatok svetla a jeho vhodné rozloženie v užívanom priestore; vhodné rozloženie jasov v zornom poli užívateľov; ochrana zraku pred priamym oslnením a oslnením odrazom; ochrana vnútorného prostredia pred nadmerným preslnením; vhodná farebná úprava plôch v závislosti od náročnosti zrakovej činnosti, účelu osvetleného priestoru a času pobytu užívateľov.

Požiadavky na osvetlenie vnútorných priestorov určených na dlhodobý pobyt ľudí z hľadiska ochrany zdravia sú v legislatíve SR upravené vo viacerých predpisoch. Podľa zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia vnútorné prostredie budov musí spĺňať požiadavky na tepelno-vlhkostnú mikroklímu, vetranie a vykurovanie, požiadavky na osvetlenie, preslnenie a iné druhy optického žiarenie. Podľa tohto zákona v novonavrhovaných budovách sa trvalé dopĺňanie denného osvetlenia svetlom zo zdrojov umelého osvetlenia nesmie zriaďovať: v obytných miestnostiach bytov; v izbách ubytovacích zariadení internátneho typu; v denných miestnostiach zariadení na predškolskú výchovu; v učebniach škôl okrem špeciálnych učební; v lôžkových izbách zdravotníckych zariadení, zariadení sociálnych služieb a zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Vykonávacím predpisom, ktorý upravuje základné požiadavky na osvetlenie vnútorných priestorov je vyhláška MZ SR č. 259/2008 Z. z. o podrobnostiach o požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia. Citovaná vyhláška definuje základné pojmy v oblasti osvetlenia, ustanovuje základné požiadavky na osvetlenie, insoláciu a iné druhy optického žiarenia a konkretizuje požiadavky na: denné osvetlenie; umelé osvetlenie; združené osvetlenie a osvetlenie v priestoroch bez denného svetla.

Plesne predstavujú závažný problém na zdravie ľudí, pretože môžu byť zdrojom toxických látok. Vyvolávajú alergické reakcie vo forme častých zápalov priedušiek, chronického kašľa, astmy, dráždenia slizníc, prípadne kožných alergií. Priamym kontaktom s plesňami dochádza k častým ochoreniam kože (ekzémy, plesne, psoriáza). Dlhodobá prítomnosť plesní časom vytvára chronickú precitlivenosť organizmu a zhoršujúcu sa alergiu. Spolupodieľajú sa tiež na skutočnosti, že 10 až 30 % detskej populácie je postihnutej alergickými ochoreniami dýchacích ciest. Reakcie organizmu ako následky expozície plesniam je možné rozdeliť do týchto kategórií:

  • Všeobecné systémové reakcie: bolesti hlavy, únava, pocit na zvracanie a teplota sú typické zdravotné účinky a sú všeobecne spájané s výskytom plesní v budovách. U 40 % - 50 % obyvateľov budov, kde sú problémy s rastom plesní, sa vyvíjajú známky dráždenia. Opuchnutie očí, pískanie na hrudníku pri dýchaní, alebo pocit nedostatku dychu sú typické symptómy, ktoré miznú krátko po ukončení expozície. Hoci sa tieto symptómy spájajú s rastom plesní, sú nešpecifické, vyskytujú sa aj z dôvodu mnohých iných príčin.
  • Opakované infekcie: chrípka, bronchitída, infekcie stredného ucha sú príklady reakcie organizmu na plesne. Rast plesní je častou príčinou liečby respiračných infekcií a ich opakovaného výskytu. Obyčajne to nie je z toho dôvodu, že infekciu zapríčiňujú plesne, ale preto, že plesne zvyšujú individuálnu vnímavosť na infekcie.
  • Vážne, alebo chronické ochorenia: astma a rôzne druhy alergií, ako je alergická alveolitída, môže byť dokonca celoživotný následok expozície plesniam. Alveolitída môže mať veľmi vážne zdravotné následky, ktoré sú príčinou redukovanej aktivity alveol, t.j. časti pľúc kde dochádza k výmene plynov. V prípade astmy sa predpokladá, že plesne môžu zapríčiniť včasný začiatok astmy a jej opakované exacerbácie (nové resp. opätovné prepuknutie choroby).
    Symptómy následkom expozície toxínu sú: nauzea, alergie alebo hnačka. Špecifická skupina aflatoxínov emitovaných plesňami rodu Aspergillus species je karcinogénna a môže podporovať rast zhubných nádorov.
    Medzi najviac ohrozené skupiny jedincov patria: ľudia s oslabeným imunitným systémom, alergici a deti.

Kondenzácia vody a vlhkosť na povrchoch je oveľa viac významnejšia pre rozvoj plesní ako relatívna vlhkosť vzduchu.

Aká je prevencia proti plesniam?

  • Na stavbu budov je potrebné používať kvalitné materiály , správnu izoláciu a vyvarovať sa konštrukčno-stavebným chybám.
  • Vždy je lepšie predchádzať vzniku plesní ako ich likvidovať, a to najmä krátkym a intenzívnym vetraním. Vetranie je zvlášť dôležité ak máme nepriedušné okná. Najúčinnejší je prievan (otvoríme okno a dvere na 1 až 5 minút), príp. vetranie nárazové  (otvoríme okno na 5 až 10 minút). Ak sme celý deň doma, treba byt 3 až 4 razy za deň vyvetrať, aby sa vlhkosť dostala von. Ak nie sme po celý deň doma, vetráme ráno a večer.
  • Pretože sa plesne objavujú v súvislosti s vlhkým prostredím, musí sa v prvom rade odstrániť táto príčina.
    Veľmi dôležité je, aby sme okno otvorili po každom sprchovaní a varení, pretože pri týchto činnostiach sa tvorí vlhký vzduch.
    Relatívna vlhkosť by sa mala pohybovať pod 50%, optimálna je 40 – 50%. V suchom vzduchu a na suchých konštrukciách plesne nerastú.
  • Vo vykurovacom období by rozdiel medzi nočnými a dennými teplotami nemal presiahnuť viac ako 5°C. Tým sa zabráni kondenzácii pary na vychladených miestach a v nevyhriatych priestoroch.
  • Ak sa plesne usadili v byte za skriňami, je potrebné odsunúť nábytok aspoň 5 až 10 centimetrov od steny, aby sa vytvorila možnosť prúdenia vzduchu okolo steny. 
  • Dôležité je tiež udržiavať čistotu v byte na zamedzenie rastu plesní.

Všeobecne možno povedať, že v záujme zabezpečenia dobrej kvality ovzdušia v budovách sa odporúča, pokiaľ to prevádzkové a hygienické podmienky umožňujú, často a intenzívne vetrať, prednostne prirodzeným vetraním prostredníctvom otvorených okien, a to aj v  budovách s núteným vetraním. Princíp fungovania klimatizačného zariadenia spočíva v tom, že toto zariadenia nasáva vzduch z vonkajšieho prostredia, ktorý sa ďalej filtruje a podľa potreby ohrieva alebo ochladzuje, zvlhčuje, vysušuje a rozvádza. Moderné zariadenia majú rôzne filtre, ktoré pri správnej údržbe pomôžu dosiahnuť v klimatizovanom priestore zdravú a kvalitnú klímu. Klimatizačné zariadenia nielen privádzajú vzduch z vonka, ale ho aj čistia a ovplyvňujú jeho vlhkosť. Pri správnom dimenzovaní podľa veľkosti priestoru a požiadaviek na mikroklimatické podmienky, pri správnej prevádzke, správnej údržbe klimatizačného zariadenia (najmä filtrov) môžeme povedať, že klimatizácia nepredstavuje riziko pre zdravie ľudí.